Denník Bratislavského neurotika.

Autor: Radoslav Šipoš | 30.7.2012 o 18:18 | (upravené 25.12.2014 o 12:18) Karma článku: 11,90 | Prečítané:  431x

Často krát strata pämati.Kolektívna strata pämati. To čo zdvihlo pred časom človeka zo samého stredu Európy zkoženkového kresla navrhnutého vo Švédsku je o pár týždnov zabudnuté a nahradené novým zdvihom. Pekne sa nám chudne z toho zdvíhania..Nič viac,nič menej...

Som na prázdninách u tety na dedine. Mám 12 rokov. Teta mala veľký statok.Všade husi,prasce,kravy.Na stromoch rastu egreše,marhule.Pre mňa Petržálske decko iný svet. Babka tlačí húskam kukuricu do gágora nech sú pekne vykŕmené.Tento postup kŕmenia ma fascinuje.Doteraz ho mám pevne zarytý v pämati. Vídim živú sliepku a ako sa z nej pripravuje slepačia polievka. Hlava sa oddelí od tela ,posledné nervy sposôbujú šialenstvo bezhlavého tela...

Posledný deň pre mňa prichádzajú rodičia. Letmo si pämatám,že pred dvoma týždnami som ešte behal po vyšetrianiach v nemocnici. Mal som pod krkom hrčku.Nie a nie zmiznuť. Doktor povedal ,že ju treba vybrať. Hrčku mi v spánku vyoperovali. Pre mňa to skončilo.Mohol som isť na prazdniny k tete. Aj som zabudol ,že hrčka putovala na histológiu. Mám 12 rokov,čo je to ta histologia mi je jedno je potom a ja som na prázdninách. V posledný deň je však práve naopak prvý. Na druhý deň sa ocitám na onkologickom oddelení na Kramároch...

Ešte stále mám 12 rokov,jediné čo si z celého toho uvedomujem,že nie som doma. Som smutný. Rodičia sa mi snažia niečo vysvetliť. Ja chcem isť domov. Ževraj chvíľu ma budú liečiť a potom pojdem....Netušil som,že chvíla môže mať aj pol roka. Doteraz bola pre mňa chvíľa ,čas od ktorého som sa spýtal mami kedy bude obed...Od polročnej chvíle potrebujem od ľudí konkretny čas.Odpoveď o chvílu ,ma rozčúli.

Prvý krát zažívam rutinu. Každé ráno o šiestej odber krvy,meranie teploty.Čakanie na doktora a povinné vyšetrenia. Nie je mi práve najhoršie. Chodím do provizornej školy ,troška sa nudím ale zábaviť sa sem tam dá.Prvý krát pocit,páči sa mi dievča. Sestrička Erika.Je asi o 20 rokov odomňa staršia. Je ku mne milá a najlepšie pichá inekcie. Asi si to všimla ,raz sme ostali spolu hore po večierke a rozprávali sa asi dopolnoci.Nikdy som tak dlho nebol hore..Páči sa mi..

Ešte stále mám vlasy.Ale ževraj príde tá chvíľa,keď aj mne vypadnú.Neviem si to predstaviť.Dievčatá na oddelení to berú tažšie ako mi chlapci. Rodičia im zháňajú parochne. Vyzerajú smiešne v parochniach,ale vravíme im ,že vyzerajú ako naozajstné vlasy. Troška klamstva nezaškodí...Ani teraz ,keď som dospelý som nezmenil názor. Ženám treba sem tam zaklamať,aby sa cítili krásne...hlavne tým zraniteľným.

Každú nedeľu. Omše. Najprv z nudy a potom keď už som aj ja holohlavý a zničený od chemoterapie ,naštevujem a modlím sa..neviem ku komu.Ale ževraj k nádeji menom boh.

Ležím v izbe s Lacom. Je to jeho 4 chemoterapia. Je slabý, chudý ako pierko ,ale ešte stále verí.Ešte má silu bojovať.Aj na omše chodí. Tento krát mu majú amputovať nohu. Je vystrašený a vydieť ,že trpí. Som z toho smutný. Takmer všetci tu trpia.Buď rakovinou alebo liečbou ,ktorá ju ma vyliečiť. Lacovi amputovali nohu..Dva týždne iba leží v bolestiach...Pozorujem ho. Držím mu palce.Verím v nádej.Verím ,že keď si niekto toto odtrpí musí sa uzdraviť a život mu to potom vráti.

Laco zomiera. Niečo nie je v poriadku. Niečo tu nesedí.Už som nikdy nešiel na omšu. Boh nie je.Viem to ja aj Laco...

Mám dvanásť rokov a snažím sa nájsť odpovede. Doteraz som si nedokázal ani na jednu odpovedať...

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Žena, ktorá prežila Mengeleho pokusy, koncentrák aj pochod smrti

Viola Fischerová zomrela vo štvrtok vo veku 94 rokov.

TECH

Mesiac som žil v inteligentnej domácnosti. A takto to dopadlo

Inteligentná domácnosť je drahá. Slovenským príkazom zatiaľ nerozumie.


Už ste čítali?