Týždeň v Lisabone. Potrebujem si oddýchnuť. Od ľudí, od seba, od Bratislavy. od každodennej rutiny. Prechádzam sa uličkami, sem tam zapadnem do pastelérie, ktorá je tu každé dva metre... Ak si človek upratuje myšlienky pri káve, Portugalsko je pre neho rajom.
D. ma čaká na letisku. Stretávame sa po vyše dvoch mesiacoch. Prvé minúty pocit... Asi takto nejak vyzerajú stretnutia zo zoznamiek... Po hodine si všíma zaschnutý kečup na tričku z párku čo som si dal ráno na letisku.. Prevracia očami.. V tej chvíli je všetko tak ako má byť. Aj po tých mesiacoch čo sme sa nevideli, je to stále žena ktorej som dovolil čudovať sa že som chlap.
Nočné potulovanie po vychýrenej uličke Bairro Alto. Okolo nás žúr... Gymnaziálneho typu... Bohužiaľ... Lejem do seba panáky z vypálenej trstiny a primiešaneho medu.. Domáci vraví, že dobré na prechladnutie... Po štvrtom shote mám ten istý pocit... Nič mi nebolo, ale je mi lepšie...
Pripití kráčame hore-dolu úzkymi uličkami Lisabonu. Všade okolo nás fado, turisti, dealeri hašišu, kachličky... Dvaja domáci nás zastavujú. Portugalčinou si pýtajú papieriky na šúľanie cigariet. D. mi prekladá... Á papieriky... jasné... podávam papierik... ďakuje a dodáva... papierik SI ZABIL!!! ...chvíľu som dezorientovaný, či sa mi náhodou nesníva Lisabon.... Ale nie nesníva... „Priateľka je Slovenka,“ vraví, „a pár slovíčok ma naučila...“ Orwell by mal radosť z Rytmusa ako pracuje na newspeaku....
Slovenskí taxikári verejnosti vysvetľujú, prečo ich musia ako zákazníkov okrádať... V ten istý čas vysvetľujú učitelia spoločnosti, že nevedia prežiť z tých pár eur čo dostanú.... Byť taxikárom vyzerá na diagnózu, byť učiteľom na prekliatie...
Po takmer piatich mesiacoch nič nerobenia a hľadania práce. Zamestnanie... Nemci.. Ponúkli takmer dvakrát viac ako tuzemské vykorisťovateľské firmičky. Od prvej chvíle je jasné, že im záleží koho vyberú do teamu, a že sú ochotní za to aj zaplatiť... S tým som sa u našich nestretol... Skôr s opakom.. Je nám jedno koho zoberieme, hlavne nech ho nemusíme poriadne zaplatiť...
