Človek, ešte sem tam ho stretnem.. napríklad unavený na ceste z práce. Kúsok odo mňa sedia oproti sebe dvaja, zjavne neznámi. Obaja vyzerajú skôr, že majú za sebou už viac ako polovicu života, keď sa muž začne sťažovať, ako je v dnešnej dobe zle, a ako sa v minulých časoch dobre žilo- všetci mali prácu, byt, z peňazí a dalo ako tak vyžiť a navyše sa dalo celkom dobre kradnúť. Bohato gestikuluje - muž, herec, autobus je jeho hľadiskom. Predstavenie, ktoré diváci už vidia v repríze, je skôr pre ostatných vyčerpávajúce, avšak „prvý rad" pod hľadiskom reaguje na povýšenecký, nervózny prejav skôr zmierlivo, v tichosti. Treba napriahnuť uši. Počuť len útržky...ale nevinní ľudia sedeli vo väzení.. nedalo sa cestovať....Nemohla som študovať, kvôli posudku... dnes mladí môžu... Vidno ako pokojné odpovede len prilievajú do ohňa rozpálenému hlavnému hrdinovi, a predstavenie zdanlivo končí slovami „čo vy viete, ste len hlúpa žena...! „Hlúpa žena" vstáva zo sedadla a stavia sa k dverám, čaká ju jej zastávka. Herec pokračuje v ceste ďalej, zo sedadla jej ešte k dverám posiela pár viet o tom ako nič nechápe. Autobus zastavuje, dvere sa otvárajú. Žena prvýkrát zvýši hlas, aby to počulo celé hľadisko.. „Ľudia majú aj dušu!!"
Toto niekedy gýčové slovné spojenie pôsobí na divákov v autobuse ako vyslobodenie. V pozadí natlačeného autobusu aj počuť tleskot.
Stretol som človeka. Ešte stále mu tlieskajú.